Vo večerných hodinách sme sa mohli dočítať na stránkach Ultras Žilina zaujímavé informácie, najmä o ukončení činnosti tamojšej skupiny. Celé znenie vám prinášame v nezmenenej forme aj na našom webe.
Blog fanúšika (Ultras Žilina):
Zdravím všetkých fanúšikov žilinského futbalu.
Veľa z vás, priatelia, ale i ostatní fanúšikovia, ktorých nepoznám, si kladiete otázku, čo sa zase stalo, keď Ultras Žilina prestali opäť fandiť… Nejako sa nik nemá už ani chuť k tomu vyjadrovať, preto nie je ani žiadne oficiálne vyhlásenie, v ktorom by sme vám priblížili, čo presne sa stalo, tak skúsim aspoň ja takto tu, aj keď ani mne sa to nepíše ľahko, budú tu asi aj chyby, niektoré vety budú otrasne sformulované, jednoducho písanie, ktoré nechcete písať a už vôbec nie po sebe čítať…
Na futbal chodím asi dvadsať rokov, z toho približne pätnásť sa podieľam na organizácii všetkého, čo sa Ultras Žilina týka… Zažil som krásne časy, oslavy titulu v Dubnici, výjazdy po Európe, fantóma Mareka na trávniku, zažil som aj rôzne rozdiely v našej ultras scéne, stál som tam, keď nás bolo 30 rovnako ako keď nás tam bolo 1000. Nikdy nešlo o počty, vždy išlo o partiu, ktorá sa rozhodla podporiť jej milovaný klub – MŠK Žilina.
Všetko som dlho podriaďoval fandeniu, prioritou bol futbal, fandenie, organizácia… Víkend čo víkend futbal doma, vonku, bol som študent, dalo sa to zvládať, neboli sme v tom čase tak nároční, 200 Sk sme splašili hocikde a vyrazili sme partia magorov na výjazd. Neskôr sa začalo hráčom dariť a prichádzali noví a noví ľudia, už trebalo okrem užívania si aj trochu organizovať ten kotol, celý ten chod Ultras Žilina. S chalanmi sme tomu venovali strašne veľa času, už to nebola iba víkendová zábava, ale zaberalo to oveľa viac času, víkend futbal, cez týždeň vybavovačky, volačky, propagácia atď…
Vrcholom našej ultras scény bolo asi obdobie tuším 2010/11, kedy sme sa dostali do skupinovej fázy Ligy majstrov. Bola to veľmi dobrá sezóna a v predkolách najprestížnejšej európskej súťaže sme sa prezentovali veľmi dobre, 2000 či koľko ľudí na výjazde v Prahe…. Doteraz na to ľudia spomínajú, ako o jednom z najlepších zážitkov ich života… No a tam prišla aj tvrdá rana.
Po postupe do skupinovej fázy nám klub napľul do tváre, za vernosť a oddanosť, za ten čas, ktorý ste mu obetovali, tak vám na oplátku uštedrí ranu pod pás, keď dá tak prehnané ceny vstupenky na zápasy v skupine, že normálny otec s priemerným platom si nemohol dovoliť ísť s deťmi na tieto zápasy, napriek tomu, že celú sezónu odfandil, chodil na súperov z dedín a odmenou mu mala byť skupina LM, tú si však nemohol dovoliť. Proti tomuto sme sa rázne postavili a začala sa veľká vojna s klubom, ktorá vyústila až do zrušenia severnej tribúny, čo bol posledný klinec do rakvy a odštartoval sa bojkot zápasov, jednoducho sme prestali fandiť…
Počas bojkotu sme sa neflákali a naďalej sme sa aj keď s menšou bandou, ale aktívnou, podieľali na atmosfére na hokejových zápasoch, podporovali sme chalanov zo Žywca, jednoducho sme sa držali nad vodou, ako sa len dalo. Ak dovtedy bolo niečo na organizácii Ultras Žilina náročné, tak v tomto období bojkotu to bolo 3x náročnejšie. Žilina sa opäť dostala do Európy, dotiahli tu rôznych súperov, napríklad španielské Bilbao, Rijeku atď, my sme však nepovolili a bojkot sme neporušili.
Na toto som obzvlášť hrdý!
Nejdem menovať, ale na Slovensku sa nájdu tábory, ktoré vyhlásili bojkot, dali si podmienky, že chcú to a to a to a klub nesplnil pomaly ani jednu z nich a oni zrušili bojkot, lebo sa hrala Európa, tú treba vidieť, kašľať na bojkot. My ale nie. My sme sedeli v bare na pive a dívali sa na tú Európu tam! Na toto som hrdý.
Mali sme jednu jedinú požiadavku – vrátiť severnú tribúnu žilinským fanúšikom. Ak ju klub splní, vrátime sa a budeme fandiť a hneď v prvej sezóne vyhráme titul, to sme odkazovali všetkým z klubu.
Pred sezónou 2016/17 došlo k stretnutiu s predstaviteľmi klubu, kde bol aj sám najvyšší Jozef A.. Po niekoľkohodinovom mítingu nám oznamujú, že severná tribúna bude opäť otvorená pre Žilinčanov. Neveríme, usmievame sa, pijeme, bojkot končí a my opäť budeme po štyroch rokoch môcť fandiť… Vydržali sme to, vyhrali sme túto vojnu, boli sme veľmi vyčerpaní, ale strašne hrdí na samých seba.
Po návrate na tribúnu sme sa rozbiehali ťažko, ľudia spred štyroch rokov si našli frajerky, založili rodiny, stratili chuť na futbal atď.. Z tisíc-členného kotla sme sa tak museli uspokojiť s kotlom tak 100-200 na obyčajné zápasy, 500-600 na šlágre, viac na Európu…
Ono sa to môže niekomu zdať smiešne, že fandí 100 ľudí, veľa chalanov sfajnovelo, nebude fandiť, keď tam nie je 500 ľudí aspoň. Ale ľudia zabudli, že aj 100 ľudí je na slovenské pomery veľmi dobrý počet. Bolo to ťažké niekedy, ale v pohode, utužila sa dobrá partia, ktorá pravidelne chodila, asi 150 ľudí a k ním sa podľa atraktivity súpera pridávali ďalšie desiatky či stovky…
V prvú sezónu po návrate sme vyhrali titul, tak ako sme predpovedali. Všetko vyzeralo fajn, spolupráca s klubom bola tiež na dobrej úrovni, dá sa povedať, že takmer ukážkovej… Potom to prišlo, oslavy majstrovského titulu, prvý konflikt.
Nepochopiteľné gesto SBSky, keď po konečnom hvizde ide celý štadión na hraciu plochu radovať sa s hráčmi, iba fanúšikov zo severu nechcú pustiť a rozháňajú ich obuškami, to človek keď sa díval triezvo, musel iba krútiť hlavou… Nehovoriac o usporiadateľoch, ktorí si osobné spory s fanúšikmi riešili počas zápasu priamo v kotli. Na tieto provokácie boli upozornení, bolo iba otázkou času, kedy nevraživosť medzi oboma skupinami prerastie v konflikt.
Ale tak stalo sa, boli to oslavy, nejako sa to hodilo za hlavu.
Na novú sezónu sme sa pripravovali, vycestovali sme do Kodane, kde sme takmer postúpili, nestalo sa tak, ostala nám biedna slovenská liga, rozpredaný káder, zlé výsledky, potupné prehry, ale my sme stále boli na tribúne a fandili. Bolo veľmi náročné motivovať fanúšikov, aby prišli a celý zápas obetovali hlasivky na fandenie, keď ich tím prehral kolo dozadu na nejakej dedine rozdielom triedy.
Ale našťastie, vždy sme sa vedeli vyhecovať, vždy tu bola skupina, pre ktorých fandenie a podpora MŠK znamenala viac než výsledky, hra a všetko okolo toho, skrz tú lásku k Žiline sa prehliadali aj veľké nedostatky, ktoré tuctový divák vidí a neprehliadne, aj preto je záujem o futbal v našom meste, taký aký je…
Vyhecovali sme sa aj na nejaké dôležité zápasy. Jedným z nich bol aj zápas s Trnavou.
Na Trnavu sme urobili fajný kotol, bolo choreo, ľuďom z iných tribún sa všetko páčilo, na trávniku parádny futbal. Z našich radov sa našli štyria blázni, ktorí vyskočili na strechu a pokúsili sa prejsť až nad trnavský sektor, kde by im ukradli vlajku, čo by bola pre nich obrovská potupa a naša radosť, Trnava si ich však všimla a vlajku zvesili do bezpečia. Druhý polčas asi 70. minúta ďalší sporný moment, tentokrát v sektore Trnavy.
Vytrhnutý plot. Bol som v kontakte po zápase s fanúšikmi Trnavy, ktorí mi povedali, že plot bol strašne labilný, pánty boli odpálené a vraj aj na to upozorňovali našu slávnu security. Tá by však musela vytiahnuť hlavu z prdele, aby robila čosi preto, aby iba provokatívne nestála jak banda neschopákov pred sektorom.
Trnavčania oslavujúci majstrovský titul sa bavili po celý zápas, samozrejme ako to už býva, tak sa sem tam niekto aj zavesí na plot, oprie, poskáče, klasika opití ľudia… Preto ľudia, čo sa starajú o organizáciu v Trnave, požiadali securitku, že či môžu dať ten plot dole, že každú chvíľu padne a môžu niekomu ublížiť. Security však jednanie level -150, IQ 0,3, tak sa nečudujme, že to Trnavčania dali dole aj bez ich súhlasu. A vtedy už zrazu securitka začala byť aktívna, spustila útok slzákom, ktorým vystriekali celý sektor… Sektor v ktorom sa mačkalo 500 ľudí vrátane detí a žien.
Aký dement nastrieka slzák do sektoru, v ktorom sa tlačí 500 ľudí? Čo čaká, že tí ľudia mu povedia „Prepáčte, už nestriekajte, ideme domov“? Jasné, že to vyvolalo klasickú reakciu, nasratých fanúšikov, začali sa menšie potýčky, nepokoje, keď to už šašovia v uniformách nezvládali, bola privolaná polícia, ktorá vypratala sektor a tak sa kvôli dementom nemohli fanúšikovia Trnavy baviť do konca zápasu. Proti vyprataniu sektora sme boli aj my, lebo rival nerival, fanúšik patrí na tribúnu, lebo iba pre neho sa ten futbal hrá, nie pre SBS ani pre políciu… V tomto momente teda prestávame fandiť na znak nejakej solidarity s Trnavčanmi.
V týždni po zápase sa dozvedáme, že polícia dala klubu podmienku, aby zabezpečila poriadne sektory – spevniť a dobudovať plot na streche a vybudovať plot za severnou tribunou, aby na seba fanusikovia pri prijazde nevideli, alebo presťahovala jeden zo sektorov na inú tribúnu. Klub nám dáva za vinu štvoricu mladíkov, ktorí po streche išli po trnavskú vlajku, že údajne to bol spúšťač a kvôli tomu Trnavčania vytrhli plot….
Dve veci… Prvá – sami Trnavčania niektorí písali, že to bol dobrý pokus, vlajka sa ale zachránila a nik to viac do konca dňa nespomenul, oni sa tam prišli v ten deň baviť ako predčasní majstri Druhý – keby aj bola verzia klubu pravdivá, že my sme boli nejakým spúšťačom, tak stojím na strane svojich fanúšikov predsa, nie? Nehodím ich hneď do koša jak nejaký odpad…
Dali sme klubu plán, ako by mohli premiestniť sektor hostí na kraj východnej tribúny (sektor najbližšie k severnej, aby bol zachovaný vstup hostí z Lavobrežnej, sektor, ktorý býva prázdny a nevyužitý počas celej sezóny – zamietnuté, investovanie do lepšieho zabezpečenia medzi oboma sektormi na severnej tribúne – zamietnuté. Klub videl iba jednu jedinú možnosť – že my Ultras Žilina sa presunieme na južnú tribúnu. Túto možnosť videl klub ako jedinú, keď dobre vedel, čo všetko pre nás znamená severná tribúna a že ak nám ju zas niekedy vezmú, nebudeme chodiť fandiť, rovnako ako počas toho 4-ročného bojkotu.
Predstavte si, že ste majiteľ klubu, robíte to pre fanúšikov, ale schválne sa rozhodnete pre krok, o ktorom viete, že zaviní „koniec fanúšikovskej scény na svojom štadióne“.
Jednoducho sme teda ukončili činnosť. Každý z nás si to vysvetlil sám sebe nejakým iným spôsobom, niekto bol smutný z klubu, niekto z polície, niekto zo situácie atď.. Preto je ťažké písať nejaké oficiálne vyhlásenie. Môžem iba napísať, ako to vnímam ja…
Za tie roky, ktoré som tomuto klubu obetoval ja a ďalší fanúšikovia či starí chalani z North Brigade, tak sa dočkáme takejto odmeny?
Stovky víkendov strávené na futbale, žiadne výlety s rodinou, priateľkou, ale na futbale!
Tisícky eur, ktoré sme do toho dávali, už ako študent, neskôr ako pracujúci, choreá, propagácia, suveníry, cesta na výjazdy, vstupenky atď… To sú doslova tisíce eur… Vzťah s priateľkou som si posral najmä vďaka futbalu, ktorá by chcela mať chalana, ktorý z ôsmich sobôt je 7x na futbale? Aj ju som kvôli futbalu dával na druhú koľaj. Pokazil som si vzťahy s xx ľuďmi, s niektorými fanúšikmi, lebo tak to už býva, ten čo organizuje a stará sa, rozhoduje, tak nie vždy vyhovie všetkým a nie vždy každý zdieľa jeho názor, niekedy kvôli sebe, niekedy kvôli partii som sa dostal do vojny s ľuďmi, ktorí mi boli kamoši. Aj toto sa stalo kvôli futbalu.
V iných kluboch, najmä v zahraničí si kluby svojich fanúšikov vážia a tu? Nič sme nechceli od klubu, žiadne peniaze na choreá, žiadne pivá grátis, ako to robia niekde inde. Chceli sme iba jedno. Nech máme svoju tribúnu…
Rozhodnutie klubu? Týmto tribúnu vezmeme a nech nechodia už a necháme tam sektor hostí. Ten sektor hostí, ktorý je plný iba 2x za sezónu, keď do Žiliny zavíta Trnava alebo Dunajská Streda. Ostatní fanúšikovia nechodia resp tábory ako Nitra a Slovan chodia v 30-50 ľuďoch. Takže som sa rozhodol a bodka… Takýto kopanec do prdele, to je proste niečo, čo ma ani nevytočilo, ale prišlo mi skoro do plaču, že to ani nie je možné, ako si klub (ne)váži svojich fanúšikov. Vyššie som rozpísal, čo som všetko obetoval tomuto klubu a za odmenu mi je, že tribúnu nedá mne, ale fanúšikom hostí, ktorí sem viacmenej ani necestujú.
Po takejto rane sa vám trošku otvoria oči a musíte si priznať, že už je toho veľa. Niektorí vo vašom veku majú rodiny, precestovaného pol sveta, ale vy nič, lebo vy ste doteraz každý víkend riešili futbal. Povedal som si teda, že s aktívnym fandením a organizáciou končím a stáva sa zo mňa obyčajný fanúšik futbalu. Nehovorím, že nebudem chodiť na futbal, ak budem mať niekedy voľno, tak sa pôjdem pozrieť, dať si pivečko, posedieť na tribúne… Ale nebudem už fandiť ani nič organizovať. Už som si jednoducho prehodil priority v živote, chcel by som začať konečne cestovať, zakladať rodinu, stretávať sa s ľuďmi, chodiť po horách a podobne. Svoje som si v Žiline odslúžil. Predstavoval som si to inak, že my starší postupne prehodíme organizačné povinnosti na mladších chalanov, že ich zaučíme čo a ako a my budeme už iba chodiť na hotové s pivkom v ruke.. Bohužiaľ, ten koniec vyšiel takto…
Je mi to ľúto, ale ja už jednoducho nemám energiu a hlavne chuť po takomto podraze opäť sa na niečom podieľať, preto som sa pod ukončenie činnosti Ultras Žilina podpísal aj ja. Sú chalani, ktorí makali hlavne v poslednom roku podstatne viac ako ja, čiže keď si predstavíte po tomto slohu, ako som bol vytočený a smutný zároveň ja, tak si to vynásobte tromi a zistíte, ako sa cítili oni a skúste nám ešte niečo vyčítať.
Ak sa chce niekto chopiť fandenia v Žiline na futbale, tak popravde mi to je jedno, nech fandí, ale neverím, že sa niekto taký nájde a keď áno, tak to nebude mať dlhú životnosť. Ja už v budúcnosti podporím iba chalanov z Góralu, Ovieda a Lokomotivu Moskva, mimochodom, kluby kde si ťa vedenie váži viac než to žilinské.
Čaute.
Zdroj: ultraszilina.sk